Vyznanie Black Country, New Road: Neviem, odkiaľ to prichádza

So začiatkom pandémie, v marci minulého roku, som takmer každý večer sedel pri monitore a počúval záznamy koncertov už vtedy skupiny, o ktorej bolo veľa povedané. Kapela Black Country, New Road mala za sebou vystúpenie na Eurosonicu a od Johna Dorana z Quietusu dostala tú toľkokrát opomínanú nálepku “najlepšej kapely na svete“. Stále to však bolo ešte predtým, ako vydali svoj debutový album a ich prvé nahrávky dostali štúdiovú podobu. Práve to bolo to, čo bolo odlišné v marci minulého roka.

Nie úplne kvalitné záznamy zvuku, často roztrasená kamera snímajúca koncert iba z jedného uhla a celková nekvalita nahrávky boli ale presne tými vecami, ktoré ešte umocňovali moje súkromné intenzívne zážitky v tie osamelé predjarné noci. Ako napísal jeden používateľ v sekcií komentárov pod záznamom koncertu na Youtube: „When the actual studio version is made, I will miss the people talking and coughing in the front row.“

Ľudia v prvých radách pokrikujú, počas tichých pasáží vedú opité dialógy a neustále pokašliavajú. Niekedy členov kapely príliš vysoké postavy v prvej rade dokonca zakryjú. Keď Isaac Wood pridá na svojej gitare distortion, dôsledkom mobilového záznamu sa zvuk premení na takmer nekončiacu zmes hluku. Niekedy sa všetky nástroje zlievajú, niekedy sú jednotlivé pasáže zachytené prekvapivo kvalitne. Na všetky tieto aspekty sa ale zameriavam až pri písaní tohto článku. V marci roku 2020 mi to bolo nanajvýš jedno. Marec 2020 znel ako nekvalitný záznam koncertu Black Country, New Road. Marec 2020 si pamätám ako túžbu byť tam niekde uprostred všetkých, v spotenom dave tancujúcom na skladbu Opus, v prvej rade padajúcej na huslistku Georgiu Ellery alebo byť tam niekde nablízku, na takom mieste a v takom čase, kde mi niekto povie: „Dnes idem na koncert Black Country.“ A ja by som mohol ísť tiež. Plný očakávaní po upršaných podvečerných uliciach Londýna.

Najviac času som strávil pozeraním sa na trhané curtisovské pohyby frontmana Isaaca Wooda. Práve do jeho tváre sa zarezával objektív kamery Loua Smitha, ktorý koncerty zaznamenával pre klub The Windmill, odkiaľ Black Country, New Road ako aj ďalšie pozornosť pútajúce hudobné projekty, ako Squid alebo black midi pochádzajú. Black Country, New Road nemajú žiadny oficiálny, a tak vyhranený štart ako black midi. Žiadny záznam od KEXP s uvedením od Kevina Colea. Ich záznamy sú omnoho viac intímne, priateľské, s kulisami klubu Windmill vytvárajú rodinnú atmosféru. Čím starší záznam, tým viac je Isaac Wood na hrane mentálneho i fyzického zrútenia a jeho prejav je čím starší, tým viac agresívny. Jeho hnev a miera cynizmu sa odráža aj v jeho textoch, ktoré sa postupom času premieňajú. Vystupuje v nich Kendall Jenner, Charli XCX i Kanye West. Niekedy to znie ako Avengers popkultúry natočené režisérom, ktorého väčšina filmov sú romantické konverzačné drámy s absurdným podtónom. Keď sa neskôr dozviem, že Isaac Wood s obľubou číta Thomasa Pynchona, je mi to trochu jasnejšie.

Neviem, či sú to texty znejúce ako výpoveď mojej generácie, ponorené v popkultúre, láskavej melanchólií, očakávaniach, strachu a súkromných tragédiách, alebo skôr čisté a razantné gitarové riffy a pestrá zvuková skladba, čo upútalo moju pozornosť. Asi všetko dokopy. Vymenúvanie všetkých žánrov, z ktorých si Black Country, New Road berú inšpirácie radšej vynechám. Okrem Slint-ako gitary a bicích, na ktorých stojí viacero skladieb, moja pozornosť prechádza predovšetkým k spojeniu saxofónu a huslí. Všetky nástroje spolu vytvárajú nepredvídateľnú zmes, kde na seba jednotlivé položky nadväzujú a obratom si vymieňajú slovo. Niekedy je to jednoduchý gitarový riff, niekedy jemný husľový prechod a inokedy klávesový motív. A v momente, keď sa zdá byť výsledná kompozícia dokonalá, vstúpi do finálne Lewisov saxofón a absolútne rozbije všetko naokolo. Naratívna štruktúra textov sa odráža v hudobnej kompozícií a gradácie, či tiché prechody sa odrážajú priamo od textu. Na prvý pohľad to vyzerá na celkom jednoduchý koncept, ale v konečnom dôsledku je to len jeden kúsok niečoho omnoho väčšieho.

Dôležitý prechod podľa očakávaní prišiel pri vydaní debutového albumu, ktorým Black Country, New Road uzatvárajú ich začiatky, aby sa mohli posunúť k ďalšej etape. Už od prvého vypočutia si debutového albumu For the First Time mám pocit, akoby sa dialo niečo presahujúce. Je to zvláštna nostalgia a neprirodzene sfarbená melanchólia, ktorá prechádzala prvými dňami od vydania ich debutového LP. Všetky tie tóny, zvuky a slová sa stotožňovali s mojimi obavami, očakávaniami a neistotami. For the First Time ale zároveň ukončilo moje obdobie pozostávajúce zo záznamov ich koncertov. Odteraz sú skladby ako Opus alebo Instrumental dostupné aj bez kašľania a dialógov postáv v prvých radách. Odteraz to nie je len fragment marcových večerov roku 2020. Už to nie sú len ku mne sebecky vzťahované skladby, ktoré som s ďalšími považoval za patriace nám. Nám, ktorí sa každý večer vraciame k našim malým súkromným koncertom. To, čo bolo doteraz “len naše“, sa stalo verejným. Našťastie ešte máme zopár skladieb, ktoré štúdiová podoba ešte len čaká.

Môj podnet pre tento článok vznikol počas online koncertu pre uvedenie prvého albumu. Napojil som sa na stream bez väčších očakávaní a hneď prvá skladba, cover piesne Time to Pretend od MGMT ma zrazila aj s tou lacnou Ipou, ktorá mi ležala na stole. Black Country zahrali ten cover akoby to bola ich celá podstata. Tak povedal jeden múdry človek vo fanúšikovskej skupine na Facebooku. Počas tých 40-tich minút Black Country, New Road ukázali možný smer, ktorým budú viesť svoje nadchádzajúce skladby. Isaac Wood pôsobí dospelejšie, celá skupina prechádza skladbami akoby s väčším citom, nostalgiou alebo hmlistým smútkom spojeným v skrytej radosti. Romantizovanie každodennosti zaobalené v post-punkových riffoch a klezmer postupoch sa pomaly približuje k jemnejšej inštrumentácií a záľuba členov v súčasný art pop dáva väčší zmysel. V ich playliste na Spotify sa za sebou nachádza Daughters, soundtrack k Minecraftu od C418 a Billie Eillish. Smery, ktorými sa teda Black Country môže hudobne vybrať, je nekonečné množstvo a s prvými náznakmi, ako sú skladby Snowglobes alebo Basketball shoes, to vyzerá snáď ešte pútavejšie ako ich doterajší materiál (ak to je vôbec možné). Po skončení livestreamu do komentárov neznámy účastník napísal: „What do we do with the rest of our lives?” a tým podčiarkol a konečne upriamil moju pozornosť na ten zvláštny pocit, ktorý ma posledné dni sprevádzal. Nostalgia budúcnosti. Tak som sa rozhodol, že to nazvem. Smútok a očakávanie ani neviem čoho. What a time to be alive! I know where I’m going! It’s Black Country out there! 

Výpoveď generácie Z. Second best Slint tribute act. Nick Cave, ktorý číta Twitter namiesto Biblie. Nostalgia prichádzajúca z budúcnosti. Od Athens France, ktorú som si náhodne pustil na Spotify, až po cover MGMT. Nie je to len o oblečení, priťahovaní k “I don’t care“ prístupu bielymi teniskami  a manchestrovými nohavicami. Neviem, odkiaľ to prichádza.

Autor: Richard Michalik | Foto: Black Country, New Road

Viac príbehov
Festivalové leto 2019
shares