Vianoce sú kresťanské sviatky narodenia Ježiša Krista – tvrdí Wikipédia a v zápätí dodáva, že dnes aj všeobecne – kresťanmi aj nekresťanmi – v rovnakom období slávené sviatky pokoja a mieru. Z obdobia, ktoré má slúžiť na utužovanie rodinných vzťahov sa však stali sviatky konzumu a stresu, gýču a prebytku. Variánt je veľa. Adventné kalendáre si svoju cestu na regáloch v supermarketoch razia od 1. októbra a Mariah Carey spieva, že všetko čo na Vianoce chce, si ty. Ale nespieva to len tebe, rovnakú vec tvrdí všetkým ľuďom na svete.
Akonáhle príde december, do trendov na YouTube sa dobývajú dvojhodinové kompilácie “Best of Christmas hits”, streamingové služby a televízia nám nútia svoj nekonečný výber vianočných filmov. Potom je po Vianociach, vyhodíme stromček, dojeme kapustnicu a Binga Crosbyho, ktorý sníva o bielych Vianociach, už nemôžeme počúvať. O rok príde december zas a znovu je to tu. Mariah Carey, Láska nebeská, Pelíšky, Tri oriešky pre popolušku aj Bing Crosby. A ľudia filmy opäť pozerajú, vianočné piesne nám v štatistikách opäť vyskakujú ako najpočúvanejšie. Prečo? Prečo ľudia rok čo rok sedia pred telkou a pozerajú filmy, ktorých scenáre vedia naspamäť? Prečo sa hudobníci predbiehajú, kto z nich urobí tohtoročný vianočný megahit? Prečo sú filmy a hudba s vianočnou tematikou napriek totálnej predvídateľnosti a gýču obľúbené po celom svete a stali sa pre nás akýmsi novodobým symbolom sviatkov a “domácej pohody”?
Najrannejšie príklady vianočnej hudby nájdeme v 4. storočí v Ríme. Vznikali tu prvé spevy a litánie v latinčine, ako napríklad hymna Veni redemptor gentium. Slúžili na liturgické účely, mnohé z nich dodnes využíva východná pravoslávna cirkev. V 13. storočí sa – aj vďaka vplyvu Františka z Assisi – dostali na výslnie koledy písané v ľudovej reči, národných jazykoch a rôznych dialektoch. Slovo “koleda” pôvodne používali angličania v Stredoveku na pomenovanie kruhových tancov kombinovaných so spevom. Neskôr sa “koleda” stala piesňou, ktorá slávnostným spôsobom spracuváva náboženskú tému. Táto idea sa z Talianska rýchlo presunula do Francúzska a Nemecka, neskôr do Anglicka. Práve v angličtine sa v roku 1426 po prvýkrát objavili typické vianočné koledy. Nájsť ich môžeme v diele Johna Audelaya, shropshirského kňaza a básnika, vo forme, v akej ich poznáme dodnes. Vianočná hudba sa čoskoro stala neodmysliteľnou súčasťou týchto sviatkov a zahŕňa niektoré z najveľkolepejších kompozícií veľkých skladateľov. Johann Sebastian Bach napísal Vianočné oratórium, Piotr Iljič Čajkovskij zase balet Luskáčik. Históriou “vianočnej hudby” sa podrobnejšie zaoberal Peter Katina v článku pre Hudobný život s názvom “Hudba v čase Vianoc”.
Po Silent night a We wish you a merry Christmas prišli Jingle Bells a po nich prišli John Frederick Coots a Haven Gillespie s piesňou Santa Claus Is Coming To Town. Toto už nebola koleda, ale rádiový hit. V roku 1934 ju predviedol Eddie Cantor, neskôr pieseň prespieval Frank Sinatra, the Supremes, the Jackson 5, či the Beach Boys – a spustilo to hotovú lavínu. Vianočné pesničky začali písať všetci. Z piesní spred “rockovej éry” ako Let It Snow! Let It Snow! Let It Snow!, Winter Wonderland, Sleigh Ride a Have Yourself a Merry Little Christmas sa stali novodobé vianočné klasiky a každoročne obsadzujú popredné priečky na sviatočných rebríčkoch. S príchodom rocku zase prišiel Paul McCartney s Wonderful Christmastime, Mariah Carey a Walter Afanasieff s All I Want For Christmas Is You a George Michael s Last Christmas.
V 50. rokoch 20. storočia si už boli hudobníci naplno vedomí sily, ktorú nadobudnú po aplikovaní zvuku rolničiek do svojich piesní a z vianočnej hudby sa stal plnohodnotný biznis. Z pesničiek sa začala vytrácať podstata Vianoc, skladby určené pre mainstreamové publikum nadobudli romantické podtexty, do ktorých textári len tak mimochodom občas šupli slovo “Vianoce” – aby sa nepovedalo. A keď sa im nechcelo tvoriť nové skladby, vždy sa mohli spoľahnúť na cover verzie, a teda iba prebrali a prespievali staršiu, už existujúcu, vianočnú pesničku.
A ako takú vianočnú pieseň vyrobiť? Zvyčajne má krátky repetitívny text, ktorý je primitívny a obsahuje slová ako “home”, “santa”, “in love”, či “snow”. Vďačnou témou je napríklad spomínanie, túžba alebo nešťastná láska. Textu vymyslíme jednoduchú a chytľavú melódiu, ktorú si poslucháč ľahko zapamätá a nebude ju vedieť pustiť z hlavy. Vianočné pesničky sú veselé, píšeme ju teda v dur a občas použijeme molový, či zmenšený akord – prípadne na malú časť prejdeme do molovej tóniny. Absolútne nevyhnutnou časťou každej úspešnej vianočnej skladby sú rolničky.
Vianočné piesne na nás útočia z rádia, obchodných centier, internetu, barov a reštaurácií, výťahov, i z mestského rozhlasu. A ľuďom to nevadí, práve naopak – bez nich by predsa Vianoce neboli také, aké ich poznáme. A práve to nám môže poslúžiť ako odpoveď na otázku prečo naša mama neustále počúva rovnakú pesničku od Michaela Bublého, kráľa vianočných coverov. Lebo nostalgia. Hudba sa nám automaticky spája s pokojom, domovom a všetkými Vianocami, ktoré sme už prežili.
Krátko po rozpuku vianočných piesní prišiel rad na filmové plátna. Prvé vianočné filmy ako The Christmas Carol (1938) Edwina L. Marina, muzikál Holiday Inn (1942), ktorý režíroval Mark Sandrich, či filmová klasika It’s A Wonderful Life (1946) od Franka Capra vznikli v Amerike v 40. rokoch. Nasledovali snímky A Christmas Story (1983) Boba Clarka, Home Alone (1990) od režiséra Chrisa Columbusa, Miracle on 34th Street (1994) Lesa Mayfielda a zrazu bolo na svete vianočných filmov príšerne veľa a o rok ešte viac.
The New York Times minulý rok publikovali článok s názvom “How Many Christmas Movies Is Too Many Christmas Movies?”. Hovorí o každoročnom prudkom náraste a masívnej produkcií nových a nových vianočných filmov – hoci všetky vyzerajú takmer identicky a všetky hovoria v podstate o tom istom. Meghan Hooper zo spoločnosti Lifetime Networks v texte hovorí, že vianočné filmy sú zámerne predvídateľné – diváci veľmi dobre vedia, že filmový párik na konci skončí spolu, a že po dopozeraní dvojhodinového filmu sú spokojní, lebo dostali to, čo chceli. Robert Thompson, riaditeľ Centra pre televíziu a populárnu kultúru Bleier na Syracuse University, zase tvrdí, že ľudia budú mať vždy (bez ohľadu na to, v akom stave je ekonomika, aké je všetko chaotické a nestabilné) chuť pozrieť si niečo mimoriadne jednoduché, gýčové, nenáročné a ľahko uchopiteľné. To, že je to “niečo” zabalené vo vianočnom papieri, je už len čerešničkou na torte.
Vo filmoch sa často rotuje snaha poukázať na menej materialistickú stránku sviatkov, v krátkom animovanom filme How the Grinch Stole Christmas! (1966) si Grinch myslí, že môže Vianoce pokaziť, keď všetkým ľuďom ukradne darčeky. Keď sa však obyvatelia mesta stretnú bez darčekov, chytia sa za ruky a začnú spievať, zatiaľ čo rozprávač hovorí divákom, že “Vianoce prišli aj tak”. Na čo sa však vo filmoch dnes už takmer vôbec nepoukazuje, je náboženstvo, a teda skutočný pôvod tohto sviatku, ktorý oslavujeme po celom svete. Z Ježiša sa spravil Santa Claus, ktorý chodí do domu cez komín a dobrým deťom nosí darčeky. V podstate by sme mohli tvrdiť, že Hollywood vytvoril celkom nový sviatok, ktorý sa oslavuje v ten istý deň ako Vianoce.
Vianočné filmy pre ľudí predstavujú akýsi manifest, poskytujú im nádej, že hoci nie vždy sa všetko podarí, na konci to bude v poriadku. Pozeranie televízie pre nich predstavuje rituál, čas, kedy sa upevňujú rodinné väzby, láska, nadobúdajú pocit domova alebo sa snažia o navrátanie stroskotaných vzťahov. Po internete sa taktiež rozšírilo tvrdenie, že pozeranie vianočných filmov podporuje tvorbu dopamínu a potláča stres a úzkosti. To si potvrdiť netrúfam. Čo však viem povedať celkom isto je, že Vianoce budú ešte veľmi dlho vďačnou témou v masívnej produkcii zábavného priemyslu. Nie lebo nostalgia. Lebo biznis.
Autor: Eva Sajanová | Foto: It’s A Wonderful Life, Home Alone, Tri oriešky pre popolušku
