KUVÉ: Za začiatok hudobného surealizmu na 8 dní do väzenia

V dnešnom diele KUVÉ si povieme zopár pikošiek zo života predchodcu impresionizmu, neoklasicizmu, konceptuálneho umenia a ambientnej hudby, Erika Satieho. Z jeho prínosu do hudby čerpal napríklad sám veľký Claude Debussy alebo (o veľa rokov neskôr) Frank Zappa. Zaseknúť vo výťahu by ste sa s ním asi tak celkom nechceli, no nepochybne by ste z toho mali super historku pre vnúčatá. Ak vám je ľúto, že historku nemáte, vašim vnúčatám môžete porozprávať napríklad o jeho diele Ballet Parade (v spolupráci s Jeanom Cocteauom, Pablom Picassom a mnohými dalšími), ktoré vytvorilo vrásky na tvárach veľa návštevníkom tohto predstavenia.

Éric Alfred Leslie Satie sa narodil v máji 1866 v Honfleur vo Francúzsku. Čiže do doby, ktorá sa zbavila Napoleona a privítala elektrinu. A nielen to. Koniec 19. storočia bolo tiež obdobie veľkých priemyselných revolúcií a vynálezov. Louis Pasteur vytvoril prvú úspešnú vakcínu proti besnote, Thomas Edison vynašiel fonograf a žiarovku, Alfred Nobel zasa dynamit a Sir Hiram Maxim prvý samohybný guľomet. Áno, neustále sa bojovalo – a to v podstate po celom svete. Francúzsko s Pruskom, Kuba so Španielskom, Čile s Peru, Zulu s Anglickom, Japonsko s Japonskom a tak ďalej. Ledva sa z toho ľudia spamätali a prišla 1. svetová vojna. Super, nie?

Medzitým sa 4-ročný Satie presťahoval s rodinou do Paríža, kde mu ako 6-ročnému zomrela mama. Jeho otec sa však z tejto udalosti pomerne rýchlo spamätal a našiel si novú manželku, ktorá čírou náhodou vyučovala klavír. Malý Satie vtedy navštevoval hodiny organu a so svojou nevlastnou matkou si vytvoril vďaka hudbe pekný vzťah. Učila ho na klavír a začali spolu tvoriť prvé spoločné skladby.

Neskôr, ako teenager, sa prihlásil na parížske konzervatórium, kde ho síce vzali, no bohužiaľ ho počas jeho štúdia považovali za netalentovaného, nudného a lenivého pianistu. Nesúhlasil s nimi. Vyhodili ho. Satie bol však s najväčšou pravdepodobnosťou človek, ktorý sa nerád vzdával svojich snov, a tak sa na konzervatórium prihlásil opäť a… Opäť ho vyhodili.

Druhý kopanec do zadku ho od hudby nachvíľu odradil. Prihlásil sa teda do vojenskej služby. Vyhodili ho. (Už to, že chcel z hudby presedlať na vojenskú službu, nám môže niečo málo povedať o jeho povahe. Sú to predsa dva celkom rozdielne svety).

Po týchto životných porážkach si ale povedal, že sa lepšie znáša neúspech v umení ako na bitevnom poli a ako 21-ročný sa presťahoval na Mortmante a začal nadväzovať priateľstvá s rôznymi umelcami. Jedným z nich bol napríklad básnik Contamine de Latour a vďaka jeho otcovi (z ktorého sa stal Satieho fanúšik) sa začali publikovať jeho prvé skladby. Neskôr k týmto priateľstvám pribudol napríklad aj Claude Debussy alebo Pablo Picasso.

Je dobré keď má človek priateľov, no láska je predsa… úplne inde! Ani v tejto disciplíne nebol pozadu, dokonca by som povedal, že na to šiel až príliš rýchlo. Zamiloval sa totiž do maliarky a umelkyne Suzanne Valadom, ktorú po krátkom romániku rovno požiadal o ruku a… nie, nevyhodila ho. Odmietla. Zároveň sa ale nasťahovala vedľa jeho bytu, stihla mu dať darček – portrét jeho osoby a o pol roka zmizla preč.

Suzanne Valadon; odfotil Jean Fabris

Satieho, ktorý nasledujúcich šesť mesiacov nerobil nič iné ako skladanie piesní o jej krásnych očiach, to samozrejme strašne vzalo. Dokonca až tak, že to bol nakoniec jediný vážny vzťah v jeho živote. Ako sám povedal, nezostalo mu nič iné ako ľadová samota, ktorá mu naplnila hlavu prázdnotou a srdce smútkom.

Nasledovali 90. roky, ktoré prežil pomerne skromne, no časom si dokázal privyrobiť ako pianista v kabarete. Na toto obdobie nespomínal veľmi s láskou a tvrdil, že kabaret ide proti jeho prirodzenosti. Bohužiaľ, niekde si zarobiť musel – a do armády sa mu už naozaj nechcelo.

Ale vrátiť sa späť do školy? To teda hej! A tak sa – na veľké počudovanie svojich priateľov a profesorov z danej školy – ako 39-ročný prihlásil v roku 1905 na Schola Cantorum de Paris, aby tam študoval klasický kontrapunkt. (Kontrapunkt = súčasné vedenie niekoľkých samostatných melódií na harmonickom základe.) 

A predstavte si. Nevyhodili ho. Práve naopak, školu úspešne doštudoval! Niektoré z jeho kontrapunktických prác/cvičení, ktoré vypracoval počas pôsobenia na škole sa zverejňovali ešte aj po jeho smrti. Pár rokov na to, ako doštudoval a dostal titul, Európa dostala vojnu. A potom, čo Európa dostala vojnu, dostala aj Ballet Parade. A o 20 rokov ďalšiu vojnu, ale o tom si povieme zase niekedy inokedy.

Pablo Picasso: Balet Parade

Jeho životná cesta obsahuje množstvo ďalších zaujímavostí. Napríklad to, že sa zaujímal o mystiku, stredovekú a renesančnú hudbu a architektúru. Alebo to, že založil vlastnú cirkev s názvom Cirkev umenia, ktorej členom bol len on sám s titulom Majster Chrámu, a ktorá trvala tri roky. Na sklonku života sa dokonca pridal do francúzskej komunistickej strany.

Jeho hudba je zase na druhú stranu jednoduchšia a obsahuje málo notačných znamení, ako tempové a dynamické označenia, kvôli čomu je však pomerne náročná na presnú interpretáciu. Treba ale dodať, že skladby, ktoré tvoril, mali v sebe aj veľa progresivných prvkov. Satie využíval napríklad kvartovú harmóniu (súzvuky postavené na kvartách) v skladbe Le Fils des Étoiles a vďaka tomu, že bol fanušíkom renesančného obdobia, ktoré využívalo módy (to sme si vysvetľovali minule, článok nájdeš TU) presadzoval ich aj vo svojej tvorbe, čo neskôr ovplyvnilo aj Clauda Debussyho.

A teraz niečo o samotnom balete.

Ballet Parade bol skomponovaný v rokoch 1916 – 1917 na námet od Jeana Cocteaua, ktorý si veľmi obľúbil Satieho tvorbu, najmä dielo Trois morceaux en forme de poire. A Satie túto výzvu s nadšením prijal. Premiéru mal 18. mája 1917 v Theatre du Chatelet v Paríži.

Hlavnú tému baletu predstavujú tri skupinky cirkusantských umelcov, ktorí sa snažia prilákať divákov na svoje predstavenie, no – ako veľa vecí v Satieho živote – to nevyšlo. Parade stvárňoval cirkusantské prostredie na spôsob amerického nemého filmu. Tvoril sa počas 1. svetovej vojny a Cocteau si zvykol raz za čas odskočiť na frontu zastrielať. Ach, zlaté vojnové roky. Na vizuálnej – a podstatne pohoršujúcej – stránke pracoval Pablo Picasso, ktorý navrhol kulisy, oponu a „praktické” kostýmy z kartónu, v ktorých sa určite výborne tancovalo. Inak, šlo tu o prvú spoluprácu medzi Satiem a Picassom. 

Balet využíval aj (na Cocteauov podnet) veľa neštandardných zvukov ako sirénu, sklenené fľaše, pištoľ, či písací stroj. Len si to predstavte. Ste 60-ročný dôchodca (lebo všetci ostatní muži sú na vojne), ste zvyknutý na megalománske symfónie od Richarda Wagnera alebo Gustava Mahlera plné zložitých harmónii a zrazu sa ocitnete na predstavení, kde sa počas hrania píše na písacom stroji a účinkujúci vyzerajú takto. No strašné niečo! Fajnšmekri však toto dielo považovali za predchodcu/základ surealizmu, ktorého smer sa vo francúzsku rozšíril až o pár rokov neskôr.

Kostýmy Pabla Picassa; foto: Jean Pierre Dalbéra

Na premiére sa však umelci veľkému úspechu netešili. Ľudia boli vulgárni, pobúrení a neskutočne pohoršení z Picassového kubistického dizajnu. A z toho výstrelu z pištole si určite minimálne jeden z nich cvrkol. Zaujímavosťou je, že hoci ich spoločné dielo návštevníkmi divadla nebolo prijaté, u pár kritikov sa dočkalo uznania. U iných, žiaľ, nie. Hudobný kritik Jean Poueigh nenapísal práve priaznivú recenziu, a tak mu Satie napísal nie práve pekný list, kde si dovolil šliapnuť na jeho ego, lebo Poueigh šliapol na Satieho ego a skončilo sa to… celkom vtipne. Poueigh na list totiž zareagoval predvolaním na súd, kde Cocteaua zbila polícia a Satieho poslali na 8 dní do väzenia.

Dobrá partia.

Autor: Richard Grimm (Boh Vajec)

Viac príbehov
Nvmeri si zahrajú s kapelou When Saints Go Machine
shares