KUVÉ: O baroku, raji, schizofrénii a polytonálnom putovaní

Pieter Bruegel starší: Sláva smrti

V novej prívarkovej rubrike s nevysvetliteľným názvom KUVÉ sa každú druhú stredu pozrieme na diela hudobných skladateľov, s ktorými by ste sa možno radi zasekli vo výťahu. Vedeli si zo života uťahovať, hoci často nežili v úplne ideálnych podmienkach. A v mojom jemne abstraktnom podaní si vám dovolím povedať aj niečo málo o prostredí a období, v ktorom žili a o hudbe, ktorá vtedy dominovala.

Barok (alebo nespisovne baroko)

Ospravedlňujem sa, no rád by som na úvod začal čiernym humorom.

Ak by bol Barok človekom, vyzeral by ako ukážkový árijec vytiahnutý zo snov „Vodcu” z roku 1940. Mal by super postavu, blond vlasy a modré oči. Jednou rukou by zdvihol slona, druhou zabil 7 múch neárijského pôvodu, no a na raňajky, by jedol piko. Čo ma samozrejme, nie veľmi elegantným spôsobom, privádza k tomu, že sa mu viac darilo v tvrdšom feudalizme ako v demokratickejšie rozvinutých krajinach tej doby.

Barok je jednoducho obdobie prezlečeného kabáta (áno, v začiatkoch svitala nádej vedy a istého pokroku, no nevyšlo), kde voňaví smrdeli, bohatí boli chudobní a chudobní boli ešte viac chudobní. Dnes ste frajer, keď máte drahý mercedes, vtedy ste boli frajer, keď ste očistili dedinu od Satana upálením nebezpečnej čarodejnice. Dnes je Covid-19, vtedy bola čierna smrť. Dnes si dáte ráno sprchu, vtedy parochňu na hlavu. A netreba zabúdať, že popravy frčali ako tovar na pokladničnom páse.

Jednoducho, väčšina populácie mala plné zuby prostredia, v ktorom žila. Radšej sa sústredila na to, že po utrpení príde spása v podobe nového života v raji. A to sa premietalo aj do hudby. Protestantské cirkvi zatracovali náboženské maľby, sochy a hudbu, barokové umenie tvorili zväčša katolíci.

Annibale Carracci: The Dead Christ Mourned (‘The Three Maries’)

Barok bol obdobím veľkej virtuozity, snahy o úplnú dokonalosť… a čembala. Inštrumentálna zložka nabrala silnú pozíciu a začali vznikať orchestre. Potom sa spojila s vokálnou a prišla opera. Ľudia jednoducho chceli byť odmenení v posmrtnom živote za to, čo si vytrpeli alebo za to, že sa aspoň snažia. No na to, aby hudba mohla byť „dokonalá” sa predsa musel vymyslieť systém. A! Samozrejme, že sa vymyslel.

Dostal názov tonálny systém. Pochopiteľne, prešiel si určitým vývojom a predohrami – tie tu však dnes rozoberať nebudeme. Tonálny systém vychádzal z dvoch typov stupníc (stupnica predstavuje rad tónov, stupňovito zoradených v stúpajúcom alebo klesajúcom smere podľa určitých pravidiel). Z molovej (smutná atmosféra) a durovej (veselá atmosféra) – a využíva sa v podstate dodnes.

Dovtedy sa využívali len modálne stupnice (dórska, frygická, lydická, mixolydická a aiolská), ktorých tónový rad nevedel navodiť pocit domova/pevného základu. Niečo ako veta bez veľkého písmena na začiatku a bodky na konci. V Baroku mali už ľudia neistoty naozaj dosť, preto si tieto modálne stupnice radšej zakázali.

Tonálny sa nazýva preto, lebo základom každej hudobnej skladby bola tonika (1. tón zo stupnicového radu). Toniku si skúste predstaviť ako domov. Skladby potom predstavujú vychádzku z domova, do ktorého sa vždy vrátite. Čím ďalej chcete ísť, tým je to náročnejšie. Bohužiaľ, ak ste boli v tomto období žena, ďaleko ste nezašli, tým pádom ste ani nič neskladali. V tomto období to v Európe naozaj nebola žiadna sranda.

Ale späť k téme. Barokové skladby si predstavte ako púť. Táto púť využívala dvanásť tónov rozložených nie chromaticky, ale v kvintovom vzťahu (Príklad: C G D A E H Fis Cis Gis Dis Ais/B F = C Cis D Dis E F Fis G Gis A Ais/B H = jedna oktáva chromaticky) a mala danú svoju rýchlosť a dĺžku. Znázorňovali ju napríklad čembalo, sláčiky, dychové drevené a plechové nástroje. A samozrejme, organ, lebo organ má predsa najbližšie k Bohu!

Hudba bola prevažne diatonická (zo sedem tónovej stupnice pozostávajúcej z päť celých tónov a dvoch poltónov). A čím väčšiu púť ste prešli, o to viac ste si zaslúžili… Áno. Raj, spásu, jednoducho svätý pokoj. Najkratšiu trasu predstavovala v odbornej terminológii Tonika (1. stupeň) → Subdominanta (4. stupeň) → Dominanta (5. stupeň) → Tonika (1. stupeň). Zaujímavosťou je, že tieto vzťahy k jednotlivým stupňom vychádzajú z prírodných základov.

Vysvetlím.

Ak zahrám na klavíri (alebo na inom akustickom nástroji) tón, jeho tón/zvuk sa neskladá len z jedného tónu/zvuku. Obsahuje mnoho iných tónov, ktoré poznáme pod menom alikvóty. Zahratý tón obsahuje alikvotné tóny v týchto rozostupoch: C – oktáva – kvinta – kvarta – veľká tercia – malá tercia – malá tercia – veľká sekunda – veľká sekunda a tak ďalej. Čím viac tónov sa nabaľuje (lebo stúpajú v podstate do nekonečna), tým viac sa ich rozostupy zmenšujú.
Podstatou pochopenia tohto systému je, že kvarta, veľká tercia, malá tercia a malá tercia z tohto radu vytvárajú prirodzene niečo, čo nazývame dominantným septakordom (štvorzvuk).

Ak máte tú možnosť, skúste si zahrať na klavíri akord C E G B (dominantný septakord k tónu f) a porozmýšľajte nad tým, kam si myslíte, že tento súzvuk smeruje. Ak následne zaspievate tón F, gratulujem, ste na dobrej ceste k večnému životu po smrti. V skratke, tento systém je niečo ako quest, v ktorom keď získate najviac bodov, vyhráte božiu lásku. A ak ste trafili F, opakujem, ste na dobrej ceste. Pravidlá su dané, kocky hodené. Štart!

No treba podotknúť, že pán Heinrich Ignaz Franz Biber, ktorý bol českej národnosti, tvoril ešte trochu skôr, ako sa z tejto hry stal trend. Vynašiel sa po svojom. A možno bol proste len opitý, keď toto napísal. O jeho vzťahu k alkoholu toho však veľa neviem a nerád by som mu krivdil.

Heinrich Ignaz Franz Biber

Čo ale viem je, že sa narodil v Stráži pod Ralskem, mal 11 detí, z ktorých sa iba 4 dožili dospelosti (ako som už spomínal, život v baroku nebola sranda a dlhý život bol skôr raritou). Bol to zdatný huslista a dobrý priateľ Pavla Jozefa Vejvanovskeho (jedného z najvýznamnejších českých skladateľov 17. storočia) a pôsobil v Kroměříži. Tvoril inštrumentálne (prevažne sonáty) a vokálne skladby (motetá, kantáty, requiem, opery). Zaujímavosťou je napríklad aj to, že využíval ako huslista nekonvenčné ladenie strún (scordatura).

Ako som už spomínal, tvoril ešte predtým, ako sa hudba v baroku vyvinula do dokonalosti. Predznamenal tak trochu vývoj jeho ďalšieho smeru a dovolil si pritom spraviť tento malý žart, o ktorý sa s vami rád podelím. Žart v skladbe priloženej nižšie spočíva v tom, že druhá veta využíva polytonalitu. Polytonalita znamená, že skladateľ využíva viacero melódii, ktoré nemajú rovnaké tonálne centrum. Vytvára to veľmi schizofrenický dojem, kde sa človek vydá na viacero ciest súčasne.

„No k Bohu predsa vedie len jedna cesta!“ A preto táto technika bola v Baroku veľmi nevídaným javom (osobne si ale myslím, že Béla Bartok by bol nadšený). Nachádza sa v skladbe Battalia á 10, v druhej časti s názvom Die liederliche Gesellschaft von allerley Humor (vo videu uvedenom nižšie sa začína 01:45).

Prajem príjemný zážitok!

Autor: Richard Grimm (Boh Vajec) | Foto: Richard Grimm

Viac príbehov
Koncerty na Garážach sú späť!
shares