Jakub Nvota: Raz možno niekto zmapuje, čo urobila korona so vzťahmi, keď zrazu ľudia museli žiť na chvíľu iba spolu.

Začiatkom augusta bola na Bratislavských divadelných nociach uvedená premiéra tragikomédie Pliagy a Hnusoby, ktorú napísal a režíroval Jakub Nvota. V nej spoznávame pliagy okolo a hnusoby v nás. V rozhovore s Jakubom Nvotom sa dočítate o tom, ako vznikali Pliagy, aký dopad môže mať nútené voľno na medziľudské vzťahy či o svetielkujúcich parohoch.

Čo vás podnietilo napísať scenár divadelnej hry Pliagy a Hnusoby?

To obdobie nútenej dovolenky, ktorým sme všetci prešli, bolo na mnoho vecí aj dobré. Pre mnohých sa stalo príležitosťou na vzácnu inventúru a pozastavenie. Najväčší luxus vo vzťahoch, ktorí sme si už dlho nemohli dovoliť. A v tom tichu a pozastavení na nás (ako sme sa o tom neskôr rozprávali s kolegami) vykukli krásy, ale aj hnusoby, či hnusôbky. Mal som čas poskladať si presnejšie obraz ľudí, ktorí ma obklopujú aj rôznych iných diagnóz, ktoré vydávame za bežný život. Myslím, že tam niekde sa začal rodiť nápad na Pliagy a Hnusoby. Potom prišiel ten praktický dôvod, keď sa posunuli termíny grantov a my sme rýchlo potrebovali nový titul – bol som pripravený a za mesiac a pol od textu po premiéru vznikli Pliagy a Hnusoby.

Akým spôsobom prebiehali skúšky Túlavého divadla na jar, teda počas obdobia najprísnejších karanténnych opatrení?

Neprebiehali. V tom čase sme nehrali, ani neskúšali. Boli sme doma,  čo je v mojom prípade v Prahe. Netušil som vôbec, kedy a ako sa dostanem na Slovensko. Nechcel som do štátnej karantény, pretože som nevedel, či sa zase budem môcť vrátiť za rodinou do Čiech. Ale vídali sme sa na Zoome, dokonca som napísal hru, ktorú sme takto natočili a uverejnili – o divadelných postavách počas pandémie. Dá sa nájsť v projekte Divadlo v pyžamách. Nakoniec som hranice prešiel,  absolvoval e-karanténu a až na začiatku júna, keď to celé skončilo, som sa stretol s kolegami v divadle a hneď sme začali pracovať.

Vo facebookovom statuse Túlavého divadla sa píše: Výber fotiek zodpovedá tvorivému procesu hľadania (sa). Prípadne podlieha inej diagnóze. Vedeli by ste nám priblížiť ako ste (sa) hľadali?

Pliagy a Hnusoby sú tragikomédiou, majú blízko ku groteske. Tá pracuje s kontrastmi, protikladmi, alebo niektoré javy výrazne zväčšuje do absurdných rozmerov. Ale nevymýšľa si. Všetko má svoj základ v realite. Nebolo ľahké uchopiť ten žáner – pretože sme museli presne a reálne pochopiť tie typy, rozumieť ich mysleniu. Akí sme. A potom nájsť odstup, ktorý priniesol humor. Ale ten sa zakladá iba na veciach skutočných. Rado Hudec v tej hre kope pod domom kryt, lebo sa bojí doby, v ktorej žije. Bojí sa demokracie, kde každý môže mať a presadiť slobodne svoj názor. Jeho to ako človeka desí… Myslím, že nie je sám (teda nie on, ale jeho postava), kto sa v pojatí slobody a jej hraníc, či bezbrehosti stráca. Pravda, nie každý kvôli tomu kope kryt, ale to je už to zväčšenie inak reálnej témy.

Predstavenie Pliagy a Hnusoby

Kde ste zháňali rekvizity typu poľovnícke trofeje?

To je prísne tajné. Parohy v našej hre chceme postupne obmieňať. Máme vyhliadnuté parohy svetielkujúce, parohy spievajúce, dokonca parohy recitujúce P.O. Hviezdoslava – takže chápete, že nemôžem prezradiť zdroj.

Pliagy a Hnusoby sú podľa všetkého “komédia o pliagach okolo a hnusobách v nás”. Aké sú vnútorné hnusoby a ako sa podľa vás prejavujú v bežnom živote?

Áno, v tej hre prichádza jedna Pliaga zvonka a vďaka nej spoznávame Hnusoby v nás. Váš postreh je skvelý. Dokonca presne citujete podtitul hry. Hnusoby v nás –to sme my. Ako žijeme, ako premýšľame, veci ktoré tú možnú čistotu našej cesty deformujú a stáčajú do zákrut, obchádzok a slepých ulíc. My sme si z pestrej palety toho, čo to všetko môže byť, vybrali niekoľko možností a je ich ešte veľmi veľa. Veľmi veľa toho, čo nás zavádza a mätie a čo považujeme za našu súčasť, a pritom je to len taká hnusoba.  

Hra sa odohráva v Lazoch, pravdepodobne na ukrajinskom pohraničí. Na mape východného Slovenska však nijaké Lazy nenájdeme. Boli inšpirované skutočným miestom alebo sú úplne fiktívne?

Hra sa odohráva na lazoch. Toto slovo definuje slovník slovenského jazyka ako odľahlú horskú osadu s roztrúsenými obydliami. Iným výrazom by mohli byť napríklad kopanice. Líši sa to podľa regiónu. V slovenskej literatúre, ak sa začítate, nájdete mnoho príbehov z lazov. Napríklad Švatnerove Piargy. Lazy nájdete všade okolo našich hraníc na západe, severe i východe. Tam všade sa môže náš príbeh odohrávať. Podstatné bolo zdeliť divákom, že rodina žije v odľahlej oblasti na samote. Teda mimo väčšiu civilizáciu. Tá izolácia totiž robí práve to groteskné zväčšovacie sklo, o ktorom som už hovoril. Odkiaľ cestuje Alija nevieme, takže môžeme byť aj na slovensko – moravskom pomedzí, keďže sa v hre hovorí, že Bardejov je tak ďaleko.  

V postavách hry sa vám podarilo zosobniť mnoho stereotypov, ktoré kolujú o Slovenkách a Slovákoch (povrchná a prepracovaná dcéra Alena, majetný podnikateľ Atilla, ktorý čerpá všetky možné granty…). Bolo vašim zámerom nastaviť zrkadlo súčasnej spoločnosti?

Nepoužil by som slovo stereotyp. Stereotyp je návyk. Spôsob konania. Keď máme niečo zabehnuté. Ale strach (hlboký a skutočný), túžba, samota, láska – to nie sú stereotypy. To sú mocné sily, ktoré keď nás začnú ovládať, menia naše životy. Tomuto sme sa snažili porozumieť. Píšete o Alene, ako o povrchnej. Ja si nemyslím, že je povrchná. Tak sa snaží, robí od rána do večera a keby sa dalo robila by aj viac – mňa zaujíma prečo. Prečo sa nezastaví. Bojí sa ticha, čo by nastalo? Prečo sme workoholici? Alkoholici? Prečo nedokážeme komunikovať a cítiť? Prečo sa skrývame? Prečo zrazu dokážeme nenávidieť nám blízkeho človeka a dávame mu za vinu čo vlastne – náš život? To akí sme? Snažili sme toto všetko, čo je aj v nás, vystavať do obrazov. A vlastne si tie postavy obľúbiť, bojovať za ne. To nie je komická ukážka streotypov. My sme tie postavy. Mení nás strach a túžba. My sme nastavili zrkadlo sebe a tým aj ostatným.  Atilla je podnikateľ, ktorý čerpá všetky granty – ale počúvajte čo hovorí: Ja už nevládzem nič robiť a tvoriť, chcem len peniaze!! Mňa zaujíma tá únava, tá rezignácia. Ten bod, v ktorom sa z dobrého chlapa stane zrazu zmrd. Nie komentovanie faktu, že sa tu kradne z európskych peňazí. A tieto sily sú všeplatné a trápia nielen Slovákov, ale myslím, že aj iné národy.

Postavy hry si medzi sebou nedôverujú a taja celkom podstatné veci a vlastnosti, aj napriek tomu, že žijú v jednej domácnosti. Myslíte si, že je v slovenských rodinách, podobne ako v divadelnej, potrebná väčšia otvorenosť? Prečo?

Otvorenosť je vecou dôvery. A tá sa rodí v láske. Asi to bude vyznievať ako najhoršie klišé. Ale je to jednoducho tak. Láska v rodinách sa musí udržiavať, rozvíjať. Inak bledne a s tým ako bledne sa stáva každý uzavretejší, zrazu si nechávame malé drobné veci pre seba, uzatvárame sa a keď to pokračuje, tak viac a viac ticha vstupuje medzi nás. My sme toto ticho len zväčšili do výraznej podoby. Ale ono v malej, či väčšej miere existuje v mnohých rodinách a vzťahoch. Asi to úplne nebude kryt pod domom – ale možno len obsah mobilného telefónu.

Bratislavské Divadelné Noci 2020

Vo chvíli, kedy na scénu vpadnú epidemiológovia a rozdelia dom do zón prepukne v rodine hystéria a jej členovia začnú konať iracionálne (otec víťazoslávne prezradí, na  čom v skutočnosti roky pracoval v pivnici, synovec Igor o sebe uvažuje ako o budúcom diktátorovi atď.). Reagovala podľa vás verejnosť na reštrikčné opatrenia podobne?

Jedna vec je reakcia na konkrétne reštrikčné opatrenia, druhá vec, ktorá nás zaujíma viac, je ich dopad na vzťahy. Raz možno niekto zmapuje, čo urobila korona so vzťahmi, keď zrazu ľudia museli žiť na chvíľu iba spolu. V Paríži mali ženy počas korony v lekárňach dohodnuté heslo značiace domáce násilie. Mohli tak bezpečne požiadať o pomoc. Bolo by zaujímavé zistiť, koľko manželstiev u nás to dohnalo do extrému, koľko naopak totálne utužilo a znovu reštartovalo. Koľko z nás prešlo okrem korony aj skúškou vzťahu. Ja to neviem, iba si tú otázku kladiem. Koľko rodín to zomklo a koľko vecí si znovu ľudia uvedomili o sebe a partneroch. To je podstatné. Keď sa roztrhne priehrada, každý rieši tú valiacu sa vodu, ale okrem toho sa ukáže, čo všetko je pod hladinou.

Vo verejnom diskurze je už niekoľko mesiacov prítomná obava, či sa kultúrny sektor pozviecha z dôsledkov pandémie COVID-19. Do akej miery podľa vás uškodí vírus slovenskej kultúre?

Zastavilo to všetko. Rozbehnuté projekty, bežiace grantové schémy… Ale pomoc je možná. Otázkou je, či príde. Kultúru pandémia silne poznačila, ale celkom by ju dorazilo, ak by sa teraz stala zámienkou pre politikov, aby namiesto pomoci začali rušiť grantové schémy, skracovať rozpočty inštitúciam atď… Kultúru poznačí pandémia do takej miery, ako to spoločnosť dovolí. Je tu dosť prostriedkov z EU na účinnú pomoc. Aké ale budú priority tých, čo o tom vo výsledku rozhodnú? To bude aj odpoveď na otázku, aké miesto má kultúra v tejto spoločnosti.

Pracujete momentálne na inom projekte ako Bratislavské divadelné noci? Ak áno, na akom?

Pre divadlo Aréna pripravujem novú verziu života Jura Jánošíka. V spolupráci so SAV vzníká na základe historických faktov celkom nový obraz národného hrdinu.

Boli ste za posledné týždne na kultúre, ktorú by ste odporúčali našim čitateľkám a čitateľom?

Bol som pred dvomi dňami v kine na filme HAVEL. Je to brilantne napísané, skvele spracované. Mňa osobne ten film veľmi zasiahol a môžem ho každému len odporučiť.  

 

Jakub Nvota (*1977) vyštudoval divadelnú réžiu na VŠMU. Spolu s Kamilom Žiškom založil Túlavé divadlo. Okrem neho pôsobí v Štúdiu L+S, Mestskom divadle Žilina, Mestskom divadle Zlín a DJGT Zvolen. Je scénaristom, režisérom a hercom.


Autor: Dorota Suránová | Foto: Bratislavské Divadelné Noci; Jakub Nvota

Viac príbehov
„Peniaze sú náboje, ktorými môžeš strieľať, ale aj štít, ktorý ťa ochráni,“ hlása nové predstavenie Divadla NUDE.
shares