Emilio Pinchi: Hudba je o spojení medzi ľuďmi

Sedím na farebnej stoličke v priemyselnom Indi-Vindi na periférii Bratislavy a zamyslene pozorujem mladého speváka, ktorý sa sem zatúlal z Liverpoolu. V rukách trochu nervózne zviera gitaru. Šum z publika pri jeho speve pomaly stíchne. Jeho hlas je nevtieravý, taký, ktorý chcete len mlčky počúvať. Miestnosťou sa šíri melancholický indiefolk. Prvý raz vidím na Sofar Sounds Bratislava koncert Emilia Pinchiho.

Britskí hudobní kritici Emilia chvália najmä za jeho autentickosť. Často poukazujú na paralelu s jeho prvým albumom Trying man, alebo v mojom laickom preklade a pochope – Muž, ktorý skúša, ktorý sa o niečo sa snaží. Tvrdia, že Emilio sa skutočne snažiť nemusí, na nič sa nehrá a jeho hudba je jednoducho dobrá. Odráža v nej seba samého a severoanglickú melanchóliu.

Je to typ hudby, pri ktorej budete chcieť zamyslene pozerať von oknom na upršané Anglicko a predstierať, že ste v Kerouacovom románe On The Road. Buď to, alebo sa vám pri Emiliovom hudbe bude chcieť rozmýšľať, snívať či milovať. Emilio svojou hudbou poslucháčovi maľuje v mysli živé obrazy, napríklad v pesničke Warsaw alebo Sober At Party.

Viac už mi v telefonáte z Liverpoolu o hudbe, ľuďoch, cestovaní a živote hudobníkov v Anglicku počas lockdownu povie on sám.

Keď som si prezerala tvoje hudobné portfólio, bolo tam, že si 20-niečo-ročná ľudská bytosť  z Liverpoolu. Zaujímalo by ma, koľko máš teda v skutočnosti rokov – pokiaľ to nie je tajné?

(zasmeje sa a odmlčí) 26 a nie, nie je to tajomstvo.

Okrem hudby píšeš aj svoje vlastné texty. Čo ti počas tvorby tvojich piesní napadne ako prvé: slovo alebo melódia?

Nie je to žiadny “proces”, musí to byť uvoľnená činnosť. Dnes v hudobnom biznise nie je až tak veľa peňazí a všetko je viac o ľuďoch a určitom pocite spojenia, ktorý medzi sebou nadobudneme pri odohratí pesničky – niekto ti príde povedať, že je dobrá, navrhne ti, aby ste si pokecali, išli na pivo. Všetko je to o tom spojení.

Úplne chápem, čo tým myslíš, keďže som tvoj koncert zažila na Sofar Sounds. Celé publikum ťa potichu počúvalo, akoby sme sa všetci nachvíľu chceli stať súčasťou tvojich myšlienok, textov.

Hej, myslím si, že to ľudské spojenie je prirodzenou súčasťou mojich textov. Niekedy mi napadnú prvé texty, niekedy je to hudba a keď k nej spievam, prídu mi na um aj slová.

Je to o nápade?

Mám pocit, že nápady tak nejako plávajú vesmírom a ty ich v jednom momente chytíš a objavíš. A potom už ide len o to, aby slovo bolo v správnej kombinácii s melódiou a aby ten hudobný tvar vypovedal to, čo chcem ním chcem povedať. Ale v podstate nie je dôležité, čo mi napadne ako prvé. Dôležitejšie je celý čas počúvať to, na čom pracuješ. Keď píšeš dobrú pesničku, je to veľmi vzrušujúce, skoro ako objav. Je to akoby si bol prieskumník džungle, presekávaš sa cez stromy a zrazu na niečo narazíš a povieš si “sakra, čo je toto?!” – a vtedy vieš, že toto bude dobrá pesnička.

Veľa textárov či spisovateľov potrebuje svoj priestor na to, aby vedeli sa vedeli uvoľniť a tvoriť. Mne to napríklad celkom ide na cestách. Mal si šnúru po Európe, aj po Slovensku a cestoval si na miesta, na ktorých som napríklad na Slovensku nebola ani ja! Je pre teba pri písaní dôležité cestovať?

Mám tendenciu prepnúť moju myseľ do dvoch módov. Kým 90 per cent je o tom ísť von, robiť veci, vidieť ľudí, svet a všetko absorbovať, desať per cent je o tom dávať to všetko na papier. Cestovanie a vnímanie ostatných krajín, tak isto ako koncerty pred rôznym publikom ma určite inšpirujú. Ale človek tú inšpiráciu nemusí využiť hneď. Nálady alebo spomienky z určitého miesta môžu v nejakej podobe vyjsť von aj neskôr.

Takže to nie je o určitom jednom mieste?

Nie je to nevyhnutne o fyzickom mieste. Je to viac o priestore v mojej mysli, ktorý si vytvorím vrámci toho určitého miesta. Keď píšem solo veci, je to dosť osobný proces, pri ktorom potrebujem súkromie. Môže to byť na zadnom sedadle auta alebo na mojom gauči v Liverpoole, ale potrebujem priestor na to, aby zo mňa ten nápad vyšiel von. Keď dávam dokopy vokálnu časť mojej hudby, cítim sa, akoby som experimentoval, takže nechcem v miestnosti nikoho iného.

Čo lockdown? Ako hudobníka ťa to muselo dosť výrazne ovplyvniť. Priniesla niečo karanténa do tvojej hudobnej produkcie?

Mal som dosť šťastie v tom zmysle, že som si aj tak potreboval trošku vydýchnuť. Keď sa stal lockdown, každý bol zaseknutý vnútri a zrazu sme mali všetci viac času. Samozrejme, situácia nebola dobrá pre nikoho, no mal som aspoň viac času nahrávať doma a pracovať na svojej hudbe.

Ak máte chuť na chvíľu počúvania írečitého severoanglického prízvuku, viac sa o Emiliovi dozviete na podcaste, ktorý sme nahrávali v Liverpoole, Menčestri a Rači. Áno, aj to sa stáva počas pandémie.

Autor: Kamila Šebestová (lostinmanny.wordpress.com) | Foto: Emilio Pinchi

Viac príbehov
Beseda u Bigbítu 2020 ohlasuje prvé mená
shares