Foto: archív D. M.

Dominika Moravčíková: Vaňa

Poetka a prozaička Dominika Moravčíková v rámci projektu Viac umenia – Literatúra od Nadácie Tatra Banka spolupracuje so svojim mentorom – spisovateľom Vladimírom Ballom na románovej próze s názvom Lila. Vy si z nej dnes môžete prečítať krátky úryvok, ktorému dala autorka meno Vaňa

Dva mesiace po svadbe Kornel dovliekol na káre ošarpanú chladničku. Prezradil, že šlo o úlovok z hŕby plechu pri veľkom obecnom kontajneri. V bazáre k nej dokúpil motor, zapojil ho a chladničku umiestnil do prázdnej izby na prízemí. Podobné procesy urobil s viacerými spotrebičmi a nábytkom.

Keď bola zaplnená celá izba, začal ju prenajímať mužovi, ktorý upratoval ulice. Za tržnú cenu garsónky, ako zdôrazňoval.

Uč sa,“ povedal mi, keď sa posadil na stoličku zafŕkanú od bielenia a vyložil si nohy na obrátené plastové vedro. „Ľudia sú zlí. Celá táto dolina páchne smrťou a zradami. Pôda je tu otrávená. Nesmieš jesť ovocie zo stromov ani zo zeme, to ti zakazujem. Sú tu poroznášané kdejaké kliatby.“

Oznámila som, že som tehotná.

Dobre,“ odsúhlasil, vysadil si ma na koleno a položil mi ruku na brucho.

O päť mesiacov som porodila bytosť, ktorá nepripomínala človeka. Bola mŕtva a keď ju nadvihli, rozpadla sa na niekoľko kúskov.

Nechala som jej ostatky zabaliť do plachty pôvodne určenej na krstiny a bratia ich pochovali pri potoku za cintorínom. Od farára som totiž dostala vyrozumenie, že moje dieťa nemôže mať oficiálny hrob a hrobové miesto vzhľadom na jeho podobu. Na kôpke hliny som vysadila prasličku, ako mi prikázala matka, kvôli duchárskym poverám.

Stalo sa to kvôli ríbezliam,“ povedal mi Kornel. „boli otrávené. Vravel som ti, aby si ich nejedla. Ale ty si sa nimi napchávala celé leto.“

Vyhlásila som, že tomu neverím.

Ale áno. Všetky kríky pozdĺž plota sú otrávené. Mal som ich dávno vysekať. Ale bojím sa tam rozryť pôdu. Bohvie, čo odtiaľ vylezie.“

O nejaký čas nad hrobom vyrástlo mravenisko. Hmýrili sa v ňom neobyčajne obratné červené mravce, ktoré rozdráždil už pohyb mojej topánky obďaleč, keď som sa prišla k hrobčeku pomodliť. Okamžite vystrelili ku mne a začali mi liezť po koži. Niektoré ma pohrýzli na nohe. Musela som utiecť a viac som sa na to miesto nevrátila.

Trvalo mi veľmi dlho, kým som sa otriasla zo straty dieťaťa. Z pamäti sa mi vytratili celé mesiace. Kornel bol naopak voči trúchleniu odolný. Pokračoval v hromadení starého nábytku v dome aj na dvore a zdôrazňoval, že sa mám od neho učiť. Vídala som ho sedieť a opierať sa o zhrdzavenú pračku, ktorú vyniesol po schodoch a umiestnil vedľa lavice. Cmúľal pritom mentolové cukríky, zazeral do prázdna za oknom a v prípade, že dostal nejaký nápad, zamrvil sa, akoby ho niečo uštiplo, vytiahol z vrecka zápisník a chvejúcou sa rukou do neho čosi načarbal.

Na konci leta, vyše rok po svadbe, Kornel vyhodil nájomníka. Povedal, že už nikomu neverí. Vytrhal aj ríbezľové kríky a zapálil ich na roli. Tuhý dym, ktorý horiace kríky vypúšťali, sa vzniesol vysoko do neba a sformoval ťažké čierne oblaky. Kornel opatrne strčil hrable do pahreby a rozdrvil nimi všetko, čo v ohni ešte nestratilo svoju formu.

Vravel som ti. Všetko začalo tými svinskými ríbezľami.“

Keď napadalo prvé lístie z orechov, Kornel napustil záhradnú vaňu. Viničové listy nahromadené na zhrdzavenom dne sa pod prúdom z hadice odlepili a spolu s nimi sa vznieslo ku hladine viacero generácií mŕtvych pavúkov.

Snáď sa v tom nejdeš kúpať,“ povedala som, „je v tom bordel.“

Kornel ma nepočúval. Keď sa vyzliekol a vstúpil do vane, pozbierala som zo zeme jeho oblečenie. Ponoril sa a voda mu rozvlnila husté čierne ochlpenie na celom tele, ktoré akoby nadobudlo vlastný, rastlinný život. Keď na mňa Kornel luskol, medzi prsty na pravej ruke som mu zasunula cigaretu a do druhej ruky vložila zapaľovač. Pripálil si, vyfúkol a spokojne privrel oči.

V tejto dedine by si všetci za halier nechali prevŕtať kolená,“ zamudroval, ponorený po bradu. „Susedia nám otrávili kríky, čo príde ďalej? Moriaky sú podvýživené. Vypĺzli a stratili farbu. Niekto im niečo nasypal do kŕmenia, alebo neviem. V noci som počul, že tu ktosi chodil, a ráno som videl vykopnuté kamene zo skalky. Nepáči sa mi to. Čosi divné sa deje v tejto záhrade.“

Keď sa zotmelo, Kornel zamkol dom. Po chvíli premýšľania pred dvere posunul skriňu s posteľnou bielizňou.

Poznamenala som, že to preháňa.

Tvoj strýko si ťa vycvičil, aby si každému dôverovala a nekládla žiadne otázky,“ vyjasnil mi a pohladil ma po ramene. „Nerozumieš ničomu. Ale raz to pochopíš.“

Skôr ako napadol prvý sneh, Kornel kúpil strážneho psa. Otestoval ho na niekoľkých menších zvieratách v situáciách, v ktorých mal pes prejaviť zúrivosť. Potom ho priviazal na silnú reťaz vedľa výbehu s moriakmi. Reťaz bola dokonale vymeraná tak, aby umožnila psisku brániť záhradu i dom. Nedočiahla iba na malú plochu pred bránkou, aby poštárka mohla vhadzovať listy do schránky.

Krátko nato Kornel po dome rozmiestnil pasce. Pod všetky okná postavil sklenenú fľašu, o ktorú sa mal votrelec v tme potknúť. Na chodbe rozsypal klince. Každé ráno ich zamietol a večer po zamknutí domu vysypal znovu.

Uprostred noci v prvom adventnom týždni ma Kornel prebudil. Tvrdil, že niekto chodí po záhrade.

Neobúvaj sa.“

Nabil poľovnícku pušku po dedovi, ktorú zrejme nikdy predtým nepoužil, zbehol po schodoch verandy a bosé nohy vnoril do snehu.

Počkala som ho v župane na verande so zhasnutou lampičkou. Vrátil sa o pár minút, v premočených nohaviciach a s vyvalenými očami.

Ušiel cez plot,“ poznamenal a natiahol sa po topánky. „Schováva sa na cintoríne. Čaká, kým zase pôjdeme spať, aby dokonal, čo začal.“

Nerozumiem, čo dokonal? Prosím, poďme spať.“

Kornel voči mne pocítil ľútosť.

Vedel som, že nemáš veľa rozumu,“ začal, „vychovali ťa na predaj medu, čo v rodine dolujete od tých diablom posadnutých včiel. Dúfal som, že ťa niečo naučím. Ale zatiaľ si taká istá, ako si sem prišla.“

Zapol si gombíky na kabáte a šiel.

Čakala som do svitania v obývačke. Vrátil sa pred šiestou ráno. Bol uzimený a na viečku oka sa mu spustil nový tik. „Bezpečne sa skryl,“ povedal o votrelcovi, opláchol si tvár a šiel spať.

Na sviatky som sa rozhodla odísť k matke. Kornel si to vyložil ako finálnu zradu.

Dal som ti všetko,“ zosumarizoval. „Ale ostala si hlúpa ako ťažné zviera.“

Skôr než som natisla šatstvo do kufra, s ktorým som prišla do Kornelovho domu po svadbe, Kornel sa pripil, aby mu nebola zima, a vliezol do záhradnej vane. V ten deň ešte nemrzlo a podarilo sa mu sprevádzkovať odpojený záhradný vodovod.

Musím sa otužovať,“ vysvetlil.

Už sa za mnou neobzrel.

Čo tu robíš,“ zakričal strýko Milan od televízora, keď uvidel môj kufor.

Vysvetlila som, že Kornel zošalel.

Tomu neverím. Mazaj naspäť. Tu aj tak nemáme miesto.“

Matka povedala, že ma vezme k sebe do izby. S podmienkou, že po Novom roku odídem.

Strávila som niekoľko dní s matkou a ženami bratov. Napchávala som sa koláčmi a fajčila. Ženy chápali moje rozpoloženie, ale vyčítali mi, že som muža opustila v čase prvej manželskej krízy.

Každý má svoje výstrednosti.“

Deň po Novom roku som svoje šatstvo natisla naspäť do kufra a vrátila sa ku Kornelovi. Keď som odomkla a vošla do domu, našla som ho sedieť v kuchyni pri fľaške nad zápisníkom. Oznámil mi, že pripravuje článok do obecných novín o tom, že v dedine nie je bezpečne a niekto sa mu zakráda po záhrade. Počas sviatkov vraj zozbieral jednoznačné dôkazy, ktoré bol pripravený predložiť záujemcom. Okrem toho vyrobil niekoľko improvizovaných pascí. Rozmiestnil ich po záhrade, takže nočného zakrádača čoskoro chytí. „Potom už nebudeš môcť nič povedať, ty malá opica.“


Dominika Moravčíková sa narodila v Strečne. Od októbra 2019 je doktorandkou Ústavu hudební vědy na FF UK v Prahe a študuje hudobné vzdelávanie rómskych detí na Slovesku. V roku 2019 sa stala laureátkou súťaží Poviedka a Básne SK/CZ. V roku 2020 absolvovala tvorivú rezidenciu Kina Úsmev a debutovala so zbierkou básní Deti Hamelnu vo vydavateľstve Skalná ruža.
Viac príbehov
S odkazom vol. 2: Filmový festival Jeden svet, obľúbené prívarky a tipy na open calls
shares