Súkromné listy Fullu a Galandu: manifest moderného maliarstva na Slovensku

Správny fanúšik Saténových rúk vie, že Galanda je bomba a že najlepší je Fulla. Každý, kto ešte nepodľahol čaru tejto kapely a dvojicu umelcov pozná len z počutia, alebo taký fanúšik Saténových rúk, ktorý sa o pravdivosti tvrdenia samozvanej (a nakoksovanej) kunsthistoričky z piesne Dušan zatúži presvedčiť, by mal siahnuť po novej publikácii Slovenskej národnej galérie.

Súkromné listy Fullu a Galandu prekvapia. Hneď na začiatok teda tým, že vlastne vôbec nejde o privátnu korešpondenciu týchto dvoch modernistov, ako by sa dalo celkom logicky vyvodiť z názvu. Hneď, ako si čitateľ uvedomí, že nemá očakávať nič ako „Milý Ľudo“ či „Zdraví Ťa Mikuláš“, pochopí, že v skutočnosti v rukách drží manifest, vizionársky text s odkazom, ktorý je aj dnes aktuálny rovnako ako kedykoľvek predtým.

Katalóg, ktorý Slovenská národná galéria vydala koncom roka 2020 pri príležitosti expozície v Galérii Ľudovíta Fullu v Ružomberku, ponúka na jednej strane prierez dielami autorov Súkromných listov, predstavuje ich tvorbu, no tiež necháva čitateľa nazrieť do ich životov.

Ľudovít Fulla sa narodil v roku 1902 v Ružomberku, Mikuláš Galanda bol o sedem rokov starším rodákom z Turčianskych Teplíc. Spoznali sa na Vysokej škole umeleckopriemyselnej v Prahe, neskôr obaja pôsobili ako pedagógovia na Škole umeleckých remesiel v Bratislave, spolu vystavovali a niekoľko rokov aj zdieľali ateliér na Trnavskej ulici.

Súkromné listy vychádzali medzi rokmi 1930 a 1932 a celé sa zmestia na tucet stránok. „Tri útle letáky“, ako Listy v úvode publikácie označuje Alexandra Kusá, sú však tak pútavým a obsažným čítaním, že keby ste si v nich chceli vyznačiť to najdôležitejšie, museli by ste ich zvýrazniť úplne celé.

Prvé dekády dvadsiateho storočia boli v oblasti umenia priam zasvätené manifestom. Futuristi, kubisti, suprematisti, dadaisti, surrealisti – o originálne zoskupenia a ich programové vyhlásenia nebola v umeleckých kruhoch núdza. Ľudovít Fulla a Mikuláš Galanda vo svojich Súkromných listoch dokazujú, že progresívne myšlienky, ktoré v Paríži nemilosrdne búrali konvenčné umelecké postupy, si našli svoju cestu aj na naše územie.

Dvojica vstupuje do kontextu hľadania národnej identity slovenského maliarstva v podobe Martina Benku a jeho nasledovníkov Janka Alexyho, Miloša Alexandra Bazovského či Gustáva Mallého. Na otázku, či možno byť slovenským umelcom a zároveň umelcom moderným, odpovedajú siamské dvojčatá, ako Fullu a Galandu znázornil v karikatúre Jozef Cincík, rázne a hlasné ÁNO.

Foto: Martin Deko, SNG

Fulla a Galanda stručne a jasne popisujú esenciu moderného umenia, ktorú veľká časť širokej verejnosti od prelomu devätnásteho a dvadsiateho storočia, kedy sa umelci postupne začali vzdávať snahy o mimetizmus a ich diela prestali byť vierohodnými napodobeninami reality, dodnes nestihla úplne akceptovať: „Funkciou maliarskeho umenia je tvoriť novú emotívnu realitu: prostriedkom k tomu je f + p + s, farba, plocha, svetlo. preto už nekopírujeme 1 000 000 X opakované ľúbezné krajiny, nemaľujeme západ a východ slnka v jemných a sladkých farbách. maľujeme svoju skutočnosť, svoje sny, vyjadrujeme seba,“ píšu v prvom Súkromnom liste, ktorý sa vyznačuje osobitou typografiou.

Moderné umenie, ktorého úplné počiatky môžeme nájsť už u impresionistov, ktorí ako sa ako prví odvážili uvoľniť ťahy štetcov a narušiť striktné kompozičné postupy akademickej maľby určenej pre salóny, čelí dodnes tej istej stigme: čo to je a prečo je to umenie? Prečo mám toto dielo obdivovať, keď ani neviem pomenovať, čo znázorňuje?

Fulla a Galanda sa týchto otázok neboja, stavajú sa im hrdo čelom a kritika bez okolkov konfrontujú:

  • „Nepýtaj sa, čo znamená obraz, pýtalo sa to už pred tebou 100 000 ľudí.“
  • „Nemysli si, že ide o modernosť, ide o umenie.“
  • „Nenapaľuj sa, že ten dom je na krivo maľovaný. neni to dom, je to obraz.“

Neni to dom, je to obraz.

Ceci n’est pas une pipe. Toto nie je fajka – vpisuje v roku 1929 belgický surrealista René Magritte do bieleho plátna, uprostred ktorého v priestore pláva iba jedna prostá fajka. Nie je to fajka, je to znázornenie fajky.

To je fakt, ktorý si mnohí návštevníci galérií stále neuvedomujú, a moderné výstavy opúšťajú frustrovaní z toho, že túžili vidieť jasne identifikovateľný dom, no namiesto toho im bol podstrčený banán prilepený kobercovou páskou o stenu alebo obraz, ktorý sa uprostred prehliadky sám skartoval na franforce.

Práve preto je text slovenských modernistov aj po deväťdesiatich rokoch relevantný. Nespokojnosti a napätiu z nepochopenia umeleckého diela by sa dalo predchádzať veľmi jednoducho – pred vstupom na výstavu moderného umenia by každý návštevník obdržal jeden výtlačok Súkromných listov a medzi diela by bol vpustený až po prečítaní fullovsko-galandovských „bodov z katechizmu umenia“.

Foto: Martin Deko, SNG

Autor: Tereza Kazdová | Foto: Martin Deko, SNG

Viac príbehov
Vystavuj v Modre: SIROTINEC vyhlasuje open call
shares