Mesto vnímam ako živý organizmus. Tak, ako sa živočích skladá z buniek, ktoré sa zoskupujú do orgánov a tie tvoria jedinca ako celok, funguje pre mňa aj mesto. Každé mesto je taký malý vesmír so špecifickou atmosférou a skutočne ho spoznať je dobrodružstvo porovnateľné s cestou na inú planétu.
Keď chceme do hĺbky prebádať živočícha, vieme ho rozobrať na orgány a tie rozložiť na bunky, ktoré vložíme pod mikroskop a pozorujeme. Podobným princípom sa dá porozumieť aj charakteru mesta, čo dobre vie každý flanér.
„Flanér je na okraji spoločnosti. Všedné ulice, ktorými sa potuluje, sú často svojím spôsobom perifériou mesta. Nie sú to ulice, ktoré si obyvatelia či turisti radi vyberajú na prechádzky. Flanér je na okraji spoločnosti, zato ju pozorne vníma a pozoruje,“ píše spisovateľka a reportérka Jana Beňová v knihe Flanérova košeľa, ktorá nesie podtitul „8½ bratislavských ulíc“. Koncom roka 2020 ju vydalo vydavateľstvo BRaK.
Flanér je tulák, pre mnohých flákač, keďže „nič neprodukuje. Nič, čo by sa rátalo“. Pohybuje sa po meste, pofľakuje sa, no zároveň pracuje: vníma, sleduje. Pod jeho pohľadom sa mesto rozkladá na mikroorganizmy. Flanér sa presúva z miesta na miesto a zo všetkých možných uhlov pozoruje ich správanie, lebo vie, že len tak sa mu podarí odhaliť pravú esenciu mesta.
Je suis flanér, hovorím si po prečítaní prvej strany knihy a nepustím ju, až kým ju neprečítam celú.
Bratislavčanka? Ja?
Do Bratislavy sme sa prisťahovali, keď som mala päť rokov. Odvtedy sa môj vzťah s mestom formuje a po sedemnástich rokoch je stále ambivalentný. Dodnes sa necítim ako Bratislavčanka. Na otázku, odkiaľ som, už automaticky odpovedám, že z Bratislavy, no vždy, keď to nahlas vyslovím, ma to samú na pol sekundy zarazí. Z Bratislavy? Ja? Čo?
V Bratislave som chodila na základnú aj strednú školu, no starých rodičov aj širšie rodinné kruhy mám v iných častiach Slovenska. Posledné štyri roky navyše študujem v Prahe, ktorú som už po prvých dvoch semestroch vysokej školy poznala oveľa lepšie ako Bratislavu.
Vyrastala som na socialistickom sídlisku, kde som do desiatich minút peši od paneláka vybavila úplne všetko od školy cez potraviny, poštu, banku, knižnicu až po zubára. Do centra som nezvykla veľmi chodievať, naša štvrť bola autonómnou jednotkou, ktorá dokázala uspokojiť všetky moje potreby.
V Prahe som začala zisťovať, aké to je objavovať nový priestor. Peši ju mám prejdenú skrz naskrz, kým v Bratislave som stále schopná zablúdiť aj v historickom centre, kde, ako mi bolo už viackrát vyčítané, sa vraj zablúdiť nedá.
Predsavzala som si teda, že sa budem o Bratislavu viac zaujímať a po malých krokoch (metaforických aj fyzických) si k nej, či už cez knižky alebo prechádzky, nájdem cestu.
Zo života hmyzu
Poznáte pravidlá premávky na Dunaji? Viete, ako sa vyrábajú parochne? Chceli by ste sa dozvedieť, čo o vašej budúcnosti hovorí DNA? Kam by ste si v Bratislave išli kúpiť diamant? Nechali by ste sa zavesiť do priestoru za pod kožou zavedené háky?
Vo Flanérovej košeli nahliadnete za dvere bytov, kancelárií, kultúrno-spoločenských priestorov, synagógy, nemocnice, krajčírstva, palacinkárne, viechy. Preniknete do sveta tatérov, vlásenkárov, vodičov električiek, vodákov aj predavačov NotaBene. Prelínajú sa v nej príbehy miestnych s autorkinými vlastnými, Jana Beňová sa rozpráva s majiteľkou Avrora Dance – štúdiom tanca na tyči, Yuliou Kolesovou z Moskvy, či s Jonášom Gruskom, ktorý si petržalské mäsiarstvo prerobil na zvukové laboratórium a zároveň kultúrne centrum LOM.
Flanérova košeľa zachytáva Bratislavu v rokoch 2019 až 2020, no skrz spomienky jej konkrétnych obyvateľov zároveň reflektuje jej meniacu sa podobu od druhej svetovej vojny, cez socializmus až po divoké deväťdesiate roky.
Miestami Bratislave vyznáva lásku, miestami poukazuje na jej nedostatky. V multižánrovom čítaní nájdete opis, úvahu aj interview, faktografické úseky dopĺňajú subjektívne postrehy. Kniha mesto vykresľuje ako „panoptikum tovarov a služieb, pocitov a túžieb“, ako spievajú Billy Barman a Vec v pesničke Miletička.
Ide o encyklopédiu detailov života na ôsmich (a pol) bratislavských uliciach. Každá ulica je mikrokozmos. Ľudia na nej bývajú, pracujú, presúvajú sa cez ňu, nakupujú na nej, stretávajú sa v jej podnikoch. Vytvárajú sa susedské vzťahy, ale formuje sa aj vzťah jednotlivca k ulici ako takej, ktorý sa v konečnom dôsledku možno premietne aj do vzťahu, ktorý k ulici má čitateľ.
Nato, aby ste si knihu užili, nemusíte byť z Bratislavy. Ak vás oslovili Satinského Gundžovníky, sú vám sympatické projekty ako Humans of New York či Humans of Prague, alebo ste jednoducho flanér, ktorý sa už nemôže dočkať konca lockdownu, kedy sa bude môcť opäť voľne rozbehnúť do ulíc, nezáleží na tom, ktorého mesta, Flanérova košeľa je pre vás.
Keď budú bezcieľne potulky znova možné, ja si knižku vezmem pod pazuchu a prejdem si s ňou všetkých osem a pol ulíc. Oblečiem si flanérovu košeľu, budem sa pozorne dívať okolo seba a kamarátom budem trochu menej na smiech, lebo množinu ulíc, na ktorých som v Bratislave stratená, zmenším o osem a pol.
Knihu zoženiete napríklad v našom obľúbenom kníhkupectve Artforum.
Autor: Tereza Kazdová | Foto: BrAK, Soňa Maletz, Marek Jančúch, Marek Cina
