Literárne Informačné Centrum v spolupráci s vydavateľstvom Fra otvorilo v júli už 11. ročník súťaže Básne CZ/SK. Kým čakáme na vyhlásenie výsledkov tohtoročnej súťaže, zaspomínajme si na ročník minulý. Oceňovanie toho najlepšieho zo slovenskej a českej poézie prebehlo už pomerne dávno, tento príspevok má byť recenziou zborníka s ocenenými dielami. Vzhľadom na to, že v aprílovej Knižnej revue už vyšla na Básne komplexná recenzia budem písať len o dvoch cykloch.
Petře, proč tu ještě jsi?
Medzi ocenenými prekvapivo nájdeme aj ruského slammera Honzu Kistanova s dielom Perestrojka. Kistanov nám ponúka sugestívnosť prepojenú s nostalgiou, ktorá je v post-sovietskom svete asi nevyhnutná. Oproti ostatným príspevkom zborníka je o čosi spontánnejší, no reflektuje aj pobáda k spoločenskej kritike. Medzi imperatívom v du forme adresovaných Petrovi nájdeme Po rozpadlém a Kdo hledá Ophiocordyceps (Po sídlišti po panelech/Klepat řízky pravidelne/ na jeden nádech).
V rozhovore s Michalom Tallom povedal autor o vzniku Perestrojky, že zo začiatku bola len súborom obrazov, ktoré neskôr spojil a poprepájal. Proces vzniku popísal aj ako ‘ošahávání prostoru’, čo čitateľom naznačuje jeho experimentálnu stránku. (Na stráž, Petře! na stráž!/ Kdo říká národ, ten má na mysli sebe)
Virtuálna realita ako únik
Poetka Emma Kaucs, ktorá debutovala zbierkou Cykly (2017) do súťaže prispela, opäť cyklom, Naše životy už nám nepřipadají jako příbehy. Vedeli by sme ho rozdeliť do menších, samostatne fungujúcich celkov; katastrofa ich- formových hrdinek, narušení deje a herní simulace část první a druhá. Niektoré obrazy pôsobia odosobňujúco, v prvých veršoch nachádzame referencie na iné diela mnoho geolokácii. S Body artist má cyklus spoločný prvok oddelenia od organického tela a istú depersonalizáciu. Cyklus slúži ako istá spoločenská reflexia a časti katastrofa ich- formových hrdinek sa dotýkajú problematiky autorstva.
Naše životy mi pripadajú ako cyklus otvorený rozmanitej interpretácii, ktorý sa dotýka (pre poéziu) netradičných tém ako VR či transhumanizmus. Autorka ju vníma kladne, ako priestor, kam sa možno uchýliť. (50mm vidí svet tak, jak ho vidí oko/ nepokřivuje realitu, i tak je ale muž v hledáčku/ afroameričan na londýnském trafalgar square/ jen postkoloniálním subjektem, má velice jasný význam)
Na záver
Básne 2020 vnímam ako súbor diel, ktoré celkom dobre reprezentujú súčasnú českú a slovenskú tvorbu. Tiež je vhodné vyzdvihnúť, že počet ocenených medzi krajinami a pohlaviami bol takmer rovnaký.
Viac o samotnej súťaži sa dozviete tu.
Autorka: Dorota Suranová | Foto: Literárny klub
