Alexandra Tamásová: Stačí jeden záchvat zúrivosti a celá naša “civilizovanosť” je preč.

Výstava Do divočiny v Schaubmarovom mlyne v Pezinku predstavuje diela najmä súčasných slovenských umelkýň a umelcov, ktorí sa zaoberajú témou divokej prírody. Zameriava sa na moment vstupovania (civilizovaného) človeka – jednotlivca do divočiny, do ktorej prichádza z rôznych dôvodov. V rozhovore s kurátorkou výstavy, Alexandrou Tamásovou, sa dočítate o tom, ako sa výstava pripravovala, o Otovi Hudecovi, ktorý hrá ľadovcom, či o divočine ako takej.

Ako vznikala výstava Do Divočiny?

Prvý podnet prišiel pred bezmála dvoma rokmi od kolegýň z Úseku marketingu a komunikácie, ktoré sa starali/jú o dramaturgiu mlyna. Oslovili ma s ponukou pripraviť výstavu na sezónu 2019/2020, s tým, že výstava by sa mala týkať témy prírody. Nadšene som súhlasila, pretože k mlynu mám špeciálny citový vzťah už roky. Dlho som premýšľala nad tým, ako to celé uchopiť. Výstavné priestory sú tam veľmi špecifické, negalerijné, a v istom zmysle obmedzujúce. Hľadala som kľúč, ako si postaviť tému tak, aby sa do mlyna “zmestila”, bola zaujímavá pre návštevníčky a návstevníkov, a zároveň, aby bola nejakým spôsobom výpovedná. Mala som kopu nápadov, ktoré som priebežne zavrhovala, upravovala… Žiarovka v hlave sa mi rozsvietila v momente, keď som si spomenula na film Into the Wild. Zrazu som mala názov aj tému! Odtiaľ to už potom išlo akosi samospádom.

Výstava dáva priestor predovšetkým súčasným slovenským umelkyniam a umelcom. Ako prebieha výber umelcov? Podľa čoho rozhodujete, kto patrí do SNG a kto si ešte musí počkať? 

Vyberala som autorky a autorov najmä podľa toho, či sa ich tvorba hodí do mojej koncepcie. Vedela som, že chcem projekt postaviť primárne na súčasnom umení (s niekoľkými výnimkami alebo “perličkami”). Tiež mi išlo o vyváženosť v zmysle, aby boli zastúpené rôzne generácie a médiá. To sa podľa mňa pekne vydarilo. Mám radosť, že som napríklad natrafila v procese prípravy na Michala Machciníka, ktorého tvorbu som predtým nepoznala. Každý kurátor/ka má vlastné kritériá, ale za seba môžem povedať, že do SNG sa môže dostať aj mladý, ešte málo známy autor, pokiaľ jeho tvorba ladí s témou výstavy a je (minimálne v očiach kurátora) kvalitná a autentická.

Michal Machciník: Bivak II. 2014

Bol ich výber náročným procesom, alebo ste mali o atmosfére výstavy okamžite jasno? 

Celý proces prípravy výstavy bol veľmi organický a vstupovalo doň viacero faktorov (nielen moje racionálne uvažovanie). Jedným z faktorov bol napr. aj spomínaný špecifický priestor mlyna, ktorý si niektoré veci vyslovene “vypýtal”, a iné, naopak, “nedovolil”. Každá miestnosť je veľmi osobitá, čo sa týka rozmerov, podlahy, svetelných podmienok, vlhkosti atď. Tieto danosti musíte rešpektovať. Je to úplne iné ako vymýšľať výstavu v “bielej kocke”, kde pri inštalácií sledujete len koncepciu výstavy samotnej… Zároveň chcete, aby výstava mala určitú dramaturgiu alebo rytmus. Veľmi mi v tomto zmysle pomohla Andrea Ďurianová, ktorá riešila architektúru výstavy a mala viaceré skvelé nápady. Povedala by som, že to bolo celé skôr radostné než náročné, ale “proces” to bol riadny… Vo chvíli, keď bola výstava nainštalovaná, som bola presvedčená, že by som ju bola mohla urobiť ešte lepšie. Ale tento pocit sa zrejme objavuje vždy 🙂 Za výsledkom, ktorý ako návštevníčka vidíte, je tisíc väčších i menších rozhodnutí, ktoré majú za cieľ to, aby výstava nakoniec pôsobila úplne prirodzene, akoby to ani “nemohlo byť inak”. 

Vo videu pre SNG hovoríte, že by ste bola rada, keby výstava pre ľudí predstavovala aj miesto, kde môžu prísť a popremýšľať nad tým, čo pre nich znamená divočina. Čo si pod slovom divočina predstavujete vy?

Divočina je široký pojem a má množstvo aspektov, o ktorých už bolo toho veľa povedaného, napísaného, natočeného, zaspievaného… Ak mám v skratke vystihnúť nejakú esenciu môjho rozkonáreného uvažovania o divočine, poviem toto: divočina zároveň existuje aj neexistuje. Neexistuje v tom zmysle, že zrejme niet už na Zemi miesta, ktoré by človek aspoň nepriamo svojou činnosťou neovplyvnil. A zároveň tu je, pretože divočina je vlastne podstata všetkého bytia. Každý náš pocit kontroly je iba ilúziou. Budujeme civilizácie, rozvíjame vedu a umenie, zjemňujeme svoje správanie, ale to všetko je v skutočnosti veľmi krehké. Stačí jedna povodeň či zemetrasenie, a celé mestá sú preč. Stačí jeden záchvat zúrivosti a celá naša “civilizovanosť” je preč. Divoká je Zem a divokí sme aj my. 

Téma vzťahu civilizovaného človeka k prírode je veľmi aktuálna. Dalo by sa povedať, že výstava je aj reakciou na alarmujúci stav našej planéty alebo je to len jedna z mnohých možností interpretácie?

Myslím, že alarmujúci nie je ani tak stav našej planéty, ako stav ľudstva. Verím, že Zem vždy opäť nastolí rovnováhu, ak nastane odchýlka; otázka znie, či to bude s ľuďmi, alebo bez nich. Výstava určite na tieto témy reaguje, napokon, v posledných rokoch vzniká mnoho výstav s tematikou prírody, čoraz viac umelkýň a umelcov sa obracia vo svojej tvorbe k prírode. Jednoducho je to vo vzduchu. 

Ktoré vystavované dielo vás najviac oslovilo? 

Mám ich viacero obľúbených, ale v kontexte výstavy som mala ohromnú radosť z videa Ota Hudeca, pretože sa nám ho podarilo skvelo nainštalovať. Miestnosť, v ktorej sa nachádza, je úzka, má málo prirodzeného svetla, nízky strop a veľmi výraznú podlahu. Nainštalovať tam čokoľvek bol, pokiaľ viem, vždy úplný rébus. Tentoraz tam konečne niečo sadlo ako… 🙂 Dokonca pomer strán videa zodpovedal rozmerom steny, na ktorú sa premieta! Video zároveň krásne uzatvára prehliadku výstavy, kedy si človek na záver sadne na lavicu a vypočuje si osem minút inštrumentálnej hudby, pozerajúc sa na úžasnú scenériu ľadovca… no proste paráda.

Oto Hudec: Concert for Adishi Glacier. 2018

Výstava Do divočiny sa po roku chýli ku koncu. Záujemcovia majú možnosť navštíviť ju do nedele, 31. mája. Ako túto výstavu hodnotíte s časovým odstupom? S akými reakciami ste sa stretli a aká vysoká bola návštevnosť?

Hodnotím ju veľmi pozitívne, bol to jeden z najpríjemnejších projektov, na akých som sa podieľala. Konkrétne čísla nepoznám, ale chcem uviesť, že návštevnosť nie je založená iba na výstave, pretože areál mlyna láka aj záujemcov o samotný mlyn ako technologickú pamiatku; a nezabúdajme tiež na kopec sprievodných podujatí a vzdelávacích programov, ktoré sa tam konajú. Čo sa týka reakcií, ja som sa väčšinou stretla s pozitívnymi. Veľmi sa teším z akýchkoľvek ohlasov, ako bola napr. recenzia na Artalku, dáva to mojej práci pocit väčšej zmysluplnosti :). Uvediem pikošku: raz nám prišla mailom správa od jedného pána, ktorý bol veľmi pohoršený nahotou na výstave (diela Filipa Jurkovića a skupiny Artprospekt P.O.P.). Použil doslova výraz “sexuálne explicitné obrazy”. Priznám sa, že mi vôbec nenapadlo, že by to niekto mohol takto vnímať; ale rozhodli sme sa prijať tento podnet, pánovi odpovedať, poďakovať, a dať na dvere ceduľku s upozornením. 

Aké sú vaše kurátorské plány po skončení aktuálnej výstavy?

V rámci SNG sa pripravuje projekt Zvuky Kódy Obrazy – ide o výstavu prevzatú z GHMP, kurátorkou bola Jitka Hlaváčková. Pre naše prostredie však budeme výstavu trochu modifikovať, a pravdepodobne budem na tom participovať aj ja. Okrem toho spolupracujem s maliarkou Janou Farmanovou na príprave jej výstavy, ktorá sa bude konať čoskoro v Rosenfeldovom paláci v Žiline. Mám aj ďalšie rozpracované veci, ale uvidíme, čo z toho sa nakoniec podarí.

Čo čítate?

Aktuálne mám rozčítané knihy (výber ovplyvnený koronakrízou): Tisíc tváří hrdiny, Mateřství a setkání ženy s vlastním stínem, Kamoš obor (s dcérou pred spaním).

Čo počúvate?

V poslednom čase sa pohybujem najmä v rámci žánrov etno, world music, trance.

Obľúbený film alebo seriál?

Mad Men. Sledujem to už od zimy, som na konci 6. série. Hovorím si, že to dopozerám, a potom zruším Netflix a predplatím si HBO, kde sa chystám na Geniálnu priateľku 🙂

Nezabudnuteľná výstava, či dielo?

Výstava – asi najviac so mnou zamávala Prinzhornova sbírka v Domě u kamenného zvonu (2009); dielo – prvé mi napadá ktorýkoľvek z tzv. Abakanov od Magdaleny Abakanowicz. (Textil je moja tajná platonická láska.)

Najobľúbenejší prívarok?

Konečne ľahká otázka! Tekvicový s kôprom.

 

Alexandra Tamásová (*1985) vyštudovala katedru dejín a teórie umenia na Filozofickej fakulte Trnavskej univerzity v Trnave (2009), kde absolvovala pod vedením prof. PhDr. Zory Rusinovej, PhD. aj doktorandské štúdium (dizertačná práca s názvom Existenciálne hranice tela, 2012). Text práce bol publikovaný knižne v roku 2013 (vydavateľ Galéria Cypriána Majerníka). V SNG pracuje na pozícii kurátorky Zbierok moderného a súčasného umenia. Zaoberá sa súčasným umením a fenoménom outsider art. Príležitostne sa venuje príprave odborných prednášok, publikuje odborné články a recenzie v rôznych domácich periodikách.


Pripravila: Eva Sajanová, Lucia Kollárová | Foto: Alexandra Tamásová, SNG

Viac príbehov
Pozitívne správy zo Slovenskej národnej galérie
shares