Dlhaňa / Beanpole
Réžia: Kantemir Balagov
Dátum premiéry: 20. 6. 2019
Žáner: dráma
Dlhaňa bola pre mňa jedna z najočakávanejších snímok mojej filmovej sezóny a som nesmierne rada, že som mala možnosť ju vidieť počas tohtoročného Cinematiku v Piešťanoch. Tento ruský počin iba 28-ročného režiséra a zároveň aj scenáristu tohto filmu získal ocenenie v Cannes za réžiu v kategórii Un Certain Regard. Som zvedavá, kde budem v 28 rokoch ja.
Dlhaňa, mladá žena menom Ilja, bola presne taká, akú som si predstavovala. Zvláštne, svojím spôsobom nádherné dievča, ktoré je láskavé, obetavé, ale trvalo poznačené vojnou a svojím životným osudom. Po konci druhej svetovej vojny pracuje v nemocnici ako zdravotná sestra, kde sa stará o zranených vojakov. Z frontu sa vráti aj jej dobrá a jediná priateľka Maša. Majú medzi sebou veľmi ťažko čitateľný, ale blízky až intímny vzťah, ktorý sa divákovi môže zdať nezdravý. Postupom času sa spamätávajú z vojny a zdá sa, že jediná možnosť nadobudnutia radosti a svetla do chmúrnych dní je počatie nového života. Kde začína a končí hranica toho, čo môžeme od našich priateľov žiadať? Nakoľko sme zodpovední za naše alebo niekoho iného šťastie? To sú dve otázky, ktoré ma sprevádzali celým filmom.
Ide o dvojhodinovú sondu do vzťahu a vzájomnej bytostnej závislosti dvoch žien, kde veľa vecí zostane nevypovedaných a veľa slov nevyslovených. To trošku vnímam ako negatívum na tomto filme, že divák si musí pomerne veľkú časť dialógov sám interpretovať z pohľadov, reči tela a okolností, ktoré tiež nie vždy bývajú jasné. Práca kamery bola odvedená veľmi dobre a citlivo. Krásne pracovala s výškou dlhane – každý okolo nej bol malým tvorom a zábery pôsobili, akoby boli natáčané so skutočným obrom.
Dlhaňa patrí k filmom s pomalou dynamikou scén, s prehovormi postáv častokrát v jednej tónine, v istých pasážach môže byť až trýznivý pre diváka a jeho pozornosť. Každopádne mám rada, keď režisér prostredníctvom filmu takto pracuje s divákom, skúša ho, čo vydrží. Tak ako by sme my mali byť nároční na filmy, tak aj filmoví tvorcovia môžu byť nároční na svojich divákov. Na mňa to miestami náročné teda bolo, ale opäť som posunula svoje divácke hranice. A aj o tom by to malo byť. Nemôžeme si z filmu vždy len niečo zobrať, občas mu treba aj niečo obetovať.
Nedá mi nespomenúť ešte jednu delikatesu, a tou je zvuk vydávaný dlhaňou v istých pasážach filmu. Nechcem prezradiť viac, určite budete vedieť, o čom píšem, keď si film pozriete. Len som chcela podotknúť, že skomponovať tak nepríjemný a skľučujúci zvuk je úctyhodný detail, ktorý iba umocňuje atmosféru filmu.
Film Dlhaňa má veľa svojich kvalít, pre ktoré sa radí medzi tie dobré filmy, ktoré som tento rok videla a určite vám ho ako mojim kamošom odporúčam, ale pukance by som si k nemu nedávala.
P.S. Aby ste nemuseli po filme googliť, koľko centimetrov meria Ilja, vlastným menom Viktoria Miroshnichenko, tak má 1,82m.
P.S. „po druhé“ Rolu doktora hrá veľmi pekný charizmatický muž. Rus s dobrými očami a srdcom, starší, ale predsa stále pohľadný. To len keby náhodou niekoho zaujímalo, aké typy mužov sa mi páčia.
Autor: Lucia Kollárová | Grafika: Dlhaňa, Lucia Kollárová
